Kde sa končí kritika Izraela a začína antisemitizmus

Pracovná čiara, nie náhubok

Demokratický spor o Izrael sám osebe nie je antisemitizmus. Izraelské noviny, súdy a dôstojníci sa každý týždeň sporia o osady, primeranosť a vedenie vojny. Samostatná izraelská práca, ako je film, existuje preto, že tie spory sú skutočné. Užitočná otázka pre skeptického čitateľa je užšia: kedy reč alebo kampaň prestane zaobchádzať s Izraelom ako so štátom, ktorý sa môže mýliť, a začne zaobchádzať so Židmi ako s národom, ktorému sa možno vyhýbať, ktorý možno viniť alebo ktorému možno odoprieť práva, čo si iné národy ponechávajú.

Tá čiara je sporná. Nie je vymyslená. Definície, pravidlá bojkotu, prípady na kampuse a parlamentné hlasovania zanechávajú papierovú stopu.

Čo text IHRA skutočne hovorí

V máji 2016 prijala Medzinárodná aliancia pre pripomínanie holokaustu (International Holocaust Remembrance Alliance, IHRA) právne nezáväznú pracovnú definíciu: „Antisemitizmus je určité vnímanie Židov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť voči Židom.“ Ten istý dokument vo vete, ktorú kritici často vynechávajú, uvádza, že „kritiku Izraela podobnú tej, ktorá sa vznáša voči ktorejkoľvek inej krajine, nemožno pokladať za antisemitskú.“ Nasledujúce ilustračné príklady sa týkajú kontextu, nie zákazu hovoriť o Gaze, okupácii alebo o Netanyahu. Označujú okrem iného odopieranie Židom práva na sebaurčenie pri ponechaní ostatných národov nedotknutých, uplatňovanie meradiel, ktoré sa nepožadujú od iných demokracií, používanie klasických antisemitských obrazov na opis Izraela, porovnávanie izraelskej politiky s nacistami a kolektívne pripisovanie Židom zodpovednosti za izraelský štát.

Anti-Defamation League, ktorá podporuje IHRA ako vodidlo a výcvik, nie ako nový trestný čin reči, poznamenáva, že časť príkladov spojených s Izraelom zostáva chráneným prejavom podľa prvého dodatku Ústavy USA. Hodnota textu v tomto čítaní je diagnostická: vysvetľuje, prečo sú určité trópy antisemitské, aj keď prichádzajú oblečené ako reč o zahraničnej politike. Neobracie každý ostrý komentár na nenávisť.

1. júna 2017 Európsky parlament schválil rezolúciu, ktorá definíciu IHRA schvaľuje a vyzýva členské štáty, aby ju samy prijali, aby chránili židovské obce pred zločinmi z nenávisti a nenávistnými prejavmi a aby podporovali vyšetrovanie antisemitských útokov orgánmi činnými v trestnom konaní. Nemecko definíciu prijalo neskôr v tom istom roku. V roku 2019 sa Bundestag vrátil k tomu istému rozlíšeniu, keď odsúdil vyhlásenia, „ktoré sú formulované ako údajná kritika politík Štátu Izrael, ale v skutočnosti sú prejavmi nenávisti voči židovskému národu.“

Spor o definíciu

Odpor je vážny a má byť povedaný vlastnými slovami. Institute for Strategic Dialogue zaznamenáva, že aktivisti za slobodu prejavu tvrdili, že IHRA dusí prejav tým, že časť kritiky sionizmu a Izraela pokladá za antisemitizmus. Konkurenčné texty, vrátane Jeruzalemskej deklarácie o antisemitizme a dokumentu Nexus, sa snažia viesť čiaru užšie. American Jewish Committee poznamenáva, že nijaká vláda tieto alternatívy neschválila a že Jeruzalemská deklarácia háji uplatňovanie dvojakého metra voči Izraelu a háji kampaň bojkotu, stiahnutia investícií a sankcií, ktorej zakladateľ povedal, že si želá židovský štát rozobrať. Institute for Strategic Dialogue, keď opisuje Jeruzalemskú deklaráciu jej vlastnými slovami, hovorí, že jej autorom ide zvlášť o ochranu obhajoby práv a sebaurčenia Arabov z Gazy a z Judey a Samárie, že podporu dvojnárodného štátu s plnou občianskou rovnosťou nepovažuje za antisemitskú, aj keď by to ukončilo Izrael ako židovský štát, a že BDS pojíma ako kampaň bojkotu a sankcií, nie ako antisemitizmus sám osebe.

To je tvrdenie o slobode prejavu, nie zistenie, že antisemitizmus je zriedkavý. Treba ho vážiť voči vlastnej výnimke IHRA pre bežnú kritiku krajiny a voči prípadom, v ktorých sa „kritika“ uplatňuje len na Židov.

Institute for Strategic Dialogue zaznamenal veľkú oblasť prekryvu, ktorú krik zakrýva: obe strany sa zhodujú, že izraelskú politiku možno kritizovať, a obe sa zhodujú, že kritika môže byť antisemitská formou alebo motívom. Spor sa vedie o dvojaký meter, o odopieranie židovského sebaurčenia a o analógie s nacistami alebo apartheidom. To nie sú sémantické maličkosti. Rozhodujú o tom, či je židovský študent občan s názorom, alebo náhrada za vládu.

Keď bojkoty zasiahnu Židov, a nie politiku

Hnutie bojkotu, stiahnutia investícií a sankcií sa predstavuje ako kampaň proti izraelskému štátu, podľa vzoru izolácie apartheidnej Južnej Afriky, a nie ako kampaň proti Židom. CAMERA zaznamenala dôraz Palestínskeho národného výboru BDS, že sa stavia proti „všetkým formám rasizmu, vrátane antižidovského rasizmu“, a jeho sťažnosť, že odporcovia miešajú tlak na Izrael s antižidovským rasizmom. Tento sebapopis treba zaznamenať. Rovnako aj písané pravidlá.

Palestínska kampaň za akademický a kultúrny bojkot Izraela (PACBI), spustená v roku 2004 ako zakladajúca zložka BDS, vyzvala medzinárodné spoločenstvo, aby bojkotovalo izraelské akademické a kultúrne inštitúcie preto, že tieto inštitúcie sú spoluvinné v systéme útlaku. NGO Monitor cituje PACBI, ktorá nabáda publikum, aby bojkotovalo izraelských umelcov, ako sú Izraelský balet a Izraelská filharmónia, ktorých PACBI obviňuje, že sú „partnerom spolu so štátom pri plánovaní, vykonávaní a bielení vojnových zločinov a porušení medzinárodného práva.“ InfluenceWatch zaznamenáva tvrdenie PACBI, že „drvivá väčšina“ izraelských a proizraelských akademikov je spoluvinná, buď tým, že štát hája, alebo tým, že ho nedostatočne odsudzuje. To nie je sankcia na zákon. Je to test lojality hudobníkov a univerzít.

Na amerických kampusoch tá istá logika dosahuje k Židom v diaspóre. Prehľad ADL o činnosti na kampusoch v rokoch 2020–2021 zistil, že oficiálne smernice BDS ku kultúrnemu bojkotu, ktoré vyzývajú strániť sa „aktivít, ktoré zahŕňajú Izrael, jeho lobistické skupiny a spoluvinné inštitúcie“, mali „nadmerne veľký dopad na židovskú obec“, pretože skupiny naklonené BDS často berú bežné americké židovské organizácie ako „lobistické skupiny“ alebo „spoluvinné inštitúcie“. Pravidlá proti normalizácii, ktoré pokladajú podujatia za účasti Izraelcov a Arabov z Gazy alebo z Judey a Samárie za nelegitímne, ak naznačujú „paritu“, majú ten istý účinok. Tak sa z bojkotu politiky stáva bojkot obce.

Jednotlivé prípady ukazujú ten istý posun od vlády k človeku. V septembri 2018 profesor Michiganskej univerzity John Cheney-Lippold stiahol sľúbené odporúčanie, keď sa dozvedel, že študent hľadá program v Izraeli; univerzita ho kárne potrestala a uviedla, že jeho „správanie hlboko zaostalo za očakávaniami univerzity a kolégia, ako … vyučujúci jednajú so študentmi a ako s nimi zaobchádzajú.“ Nezávislé vyšetrovanie britského Národného zväzu študentov, ktoré zhŕňa Institute for Strategic Dialogue, zistilo zlyhanie pri predchádzaní antisemitskému obťažovaniu, ktoré užívalo trópy krvnej ohovárky a Rothschilda a robilo židovských študentov zodpovednými za izraelský štát. To sú príklady IHRA v obyčajnom odeve: kolektívna vina, sprisahanie a test, na ktorý sa iné etnické skupiny nevyzývajú.

Parlamenty, nálepky a odpoveď BDS

17. mája 2019 Bundestag na návrh CDU/CSU, SPD, FDP a Zväzu 90/Zelených prijal uznesenie, aby sa hnutiu BDS čelilo a antisemitizmus potieral. Foundation for Defense of Democracies poznamenáva, že hlasovanie bolo politické, nie trestný zákon. Návrh cituje IHRA, znova uvádza cieľ dvoch štátov a potom robí historickú poznámku, ktorú nemeckí zákonodarcovia majú právo urobiť. CAMERA cituje prijatý text: „vzor argumentácie a metódy hnutia BDS sú antisemitské“ a výzvy BDS na bojkot izraelských umelcov i nálepky „Nekupuj“ na izraelskom tovare „pripomínajú najstrašnejšiu fázu nemeckých dejín.“ Anglické podanie toho istého návrhu v Jewish Virtual Library hovorí, že tieto nálepky „nevyhnutne roznecujú spomienku na nacistické … parole ‘Kauf nicht bei Juden!’ (Nekupujte od Židov).“ Bundestag rozhodol nefinancovať organizácie, ktoré spochybňujú právo Izraela na existenciu alebo ktoré BDS aktívne podporujú, a požiadal ďalšie verejné orgány, aby nasledovali.

BDS a niektorí nemeckí kritici odpovedali, že uznesenie ochladzuje politický prejav. CAMERA cituje Palestínsky národný výbor BDS, ktorý odmieta „antižidovský rasizmus“ a trvá na tom, že cieli na režim, nie na národ. Jürgen Trittin, zelený zákonodarca, ktorý sa návrhu postavil, tvrdil, že panuje „klíma zastrašovania voči kritikom izraelskej okupačnej politiky“ a že stotožnenie BDS s antisemitizmom by osočilo nenásilných kampanistov. Čitatelia môžu držať obe myšlienky: bojkoty štátov sú známy nástroj a bojkot, ktorého písané kritériá označujú izraelské zbory a orchestre za spoluvinné a ktorého prax na kampuse berie život židovských študentov ako spoluvinu, už nie je len o kabinetoch a hraniciach.

To isté rozlíšenie platí pre najťažšie obvinenia z vojny v Gaze, vrátane obvinenia z genocídy. Dôkazy, právo a vojenskú prax možno rozoberať, ako sa o to film snaží s menovite uvedenými dôstojníkmi, a nie s chórom. Čo nemožno prepašovať ako „kritiku“, je starší ťah: Židia ako Židia musia odpovedať za štát, stratiť kultúrne postavenie alebo dokazovať nevinu, ktorá sa od nijakej inej diaspóry nepožaduje. IHRA ten spor neukončuje. Pomenúva ho.

Súvisiace čítanie: čo je BDS, vlastnými slovami zakladateľov.